Úvodná stránka
Hlavná stránka
     Autentické dokumenty - ďakovný list obyvateľov obce Smrečany zachránených pred popravou
     Autentické dokumenty - posudok Ivana Schavernocha od Ing. Jozefa Janča
     Autentické dokumenty - čestné prehlásenie p. Bohmera
     Zoznam sprivatizovaných podnikov-Denník Pravda 1996
     Oznámenie JUDr. I. Šimekovej z Ministerstva hospodárstva 1  2   3  4
     Stanovisko zástupcu SR predložené Európskému súdu pre ľudské práva v Štrasburgu
     Sťažnosť podaná Ústavnému súdu Slovenskej republiky
     Podnet pre podozrenie zo spáchania trestného činu
     Uznesenie-odmietnutie trestného oznámenia
     Sťažnosť proti uzneseniu
     Kontroverzné Oznámenie zo dňa 30.6.2005 tzv "Úradu boja proti korupcii" o zaslaní uznesenia datovaného 1.3.2004!!! o odmietnutí vecí
     Uznesenie "Úradu boja proti korupcii" na ktoré si toho času mjr. mgr. Knísová spomenula až po viac ako roku


Dvojnásobná krádež - alebo štátny banditizmus na pokračovanie

Niet pochýb, že medzi zločiny komunizmy patrí okrem likvidácie politickej opozície a nežiadúcich aj bezohľadné privlastňovanie si cudzieho majetku. O tom sa na vlastnej koži presvedčili tisíce občanov bývalého Československa po nástupe komunistov k moci v roku 1948. Bezprecedentný štátny banditizmus s krycím názvom "znárodnenie" a tzv. "menová reforma" totálne pochovali všetky ilúzie o pravej tvári tzv. ľudovodemokratického zriadenia.

Dnes už nebohí, Ivan Schavernoch a jeho manželka Jolana sa v očiach komunistov previnili tým, že vlastnili prosperujúce veľkoobchody s potravinami. Nič na tom nezmenila ani skutočnosť, že pán Schavernoch bol od roku 1939 účastníkom odboja, potravinami zásoboval povstalcov v SNP a na konci II. Svetovej vojny, zachránil obyvateľov obce Smrečany pri Liptovskom Mikuláši pred hroziacou popravou, po tom čo nejaký partizán zo zálohy zastrelil vysokého nemeckého dôstojníka, prechádzajúceho so svojou jednotkou prechádzal pri ústupe cez ich dedinu. Len šťastná zhoda okolností a prítomnosť pána Schavernocha, ktorý vedel po nemecky a dokázal ovplyvniť rozzúrených vojakov, zabránili tragédii akých sa na Slovensku udialo vo vojnových časoch nemálo. Hoci mu vďační obyvatelia Smrečian postavili v obci pamätník a jeho skutok je zapísaný v pamätnej knihe obce, nič to nezmenilo na tom, že na jeho majetok si už brúsili zuby samozvaní komunistickí správcovia, ktorí sa dostali k moci napriek tomu, že v prvých povojnových voľbách na Slovensku vyhrala Demokratická strana, za ktorú bol pán Schavernoch poslancom národnej rady. To bolo jeho druhé previnenie v očiach komunistov okrem toho, že bol ako člen Demokratickej strany starostom mesta Liptovský Sv. Mikuláš

30. apríla 1948 bola uvalená Kumulatívna národná správa na podnik Ivana Schavernocha, veľkoobchod s miešaným a koloniálnym tovarom s odôvodnením, že "Celkove verejné hospodárske záujmy vyžadujú uvalenie národnej správy"
A potom už nasledoval dekrét o znárodnení a všetok jeho bol majetok znárodnený. Pán Schavernoch člen - demokratickej strany, by s najväčšou pravdepodobnosťou skončil
ako triedny nepriateľ dlhoročným trestom vo väzení alebo na šibenici ako bratislavský zlatník Izidor Frostig keby sa mu nepodarilo zachrániť útekom. Mal obrovské šťastie keď sa jeho manželke podarilo podplatiť strážnikov vo väzení, ktorí nakoniec kuriózne ušli na západ spolu s nimi. Nakoniec sa dostal do Kanady. Jeho vnuk Olaf vyštudoval právo a univerzite v La Salle v Kalifornskej Passadene v USA a v súčasnosti žije s rodinou v Kanade.

Po vyše štyroch desaťročiach komunistický systém v bývalom ZSSR vyhnil zvnútra a ekonomicky skolaboval pod tlakom politiky prezidenta Reagana. Gorgačovov zúfalý pokus oneskorene reformovať následky centrálne riadeného byrokratického a skorumpovaného straníckeho aparátu, v konečnom dôsledku znamenal rozpad satelitov. Servilný režim v bývalom Československu sa podľa vzoru svojich susedov z RVHP dostal medzi poslednými na konečnú križovatku.

O tom, že tzv. Nežná revolúcia v novembri 1989 priniesla odchod komunistov a ich prisluhovačov z ŠtB od ekonomickej a politickej moci si už dnes zrejme asi málokto robí ilúzie. Mená príslušníkov I. Správy ŠtB nesmú byť 15 rokov zverejnené. Táto dohoda im dala dostatok času transformovať reálny socializmu na komunistický kapitalizmus, čo možno bez zveličovania nazvať najlepším obchodom aký komunisti urobili od roku 1948. Pokiaľ do roku 1989 boli obmedzovaní v obohacovaní sa ich politickou ideológiou, po novembri dostali zelenú k úspešnému prechodu od ideologickej moci k moci peňazí a mnohí z nich zbohatli z “večera do rána”. Nimi založené finančné skupiny a rôzne mafie sú podľa vyjadrenia Prezídia policajného zboru SR prepojené s niektorými politikmi a je potrebné tiež dodať, že dlhodobo z pozadia určujú pravidlá hry.

Aby sa vyvolalo zdanie demokratickosti, práva a spravodlivosti a najmä aby sa vyslal signál civilizovanému západu, že sa nezabudlo ani na obete komunizmu, prijali sa pseudo zákony na čiastočné zmiernenie spôsobených krívd. Politickým väzňom podľa zákona č.119/91 Zb. podhodili ohlodanú kosť v podobe odškodnenia vo výške 2.500 korún za mesiac väzenia a pre obete znárodnenia bol prijatý Reštitučný zákon č. 87/1991 Zb.

Podľa zákona o reštitúciách mali oprávnené osoby, ktoré boli poškodené vyvlastnením a znárodnením, právo požiadať o ich vrátenie v stanovenej lehote. Presne takto postupovala v roku 1991 aj dcéra nebohého Ivana Schavernocha pani Zora Macková z Liptovského Mikuláša, v dobrej viere, že tento zákon po ťažkých rokoch aspoň čiastočne zmierni spôsobené krivdy.

Pani Macková a jej syn ani v najhoršom sne netušili, že domáhanie sa toho čo bolo ich vlastníctvom im prinesie len ďalšie sklamanie, psychickú traumu a ďalšiu majetkovú ujmu vo forme súdnych poplatkov a trov konania vo výške 133 000 ,-Sk. Rovnako netušili, že komunistický štátny banditizmus bude nahradený štátnym banditizmom iného druhu - tentokrát privatizáciou pre politicky vyvolených a že si ich majetok už rozparcelovali, s požehnaním neskôr zastreleného exministra Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR za HZDS Duckého, novodobí zlatokopi alias privatizéri.

Rodina pani Mackovej sa stala obeťou dvoch režimov a bola okradnutá dvakrát. Komunistami v bývalom režime pri znárodnení a druhýkrát prefarbenými demokratmi po novembri 1989, v privatizácii majetku, ktorý podľa zákona podliehal reštitúciám. A napokon za asistencie slovenskej justície, po zamietnutí návrhu na vrátenie majetku jej hrozí, že namiesto reštitúcií ich čaká vymáhanie trov súdneho konania a exekúcia.

Tento prípad je exemplárnou ukážkou čo ostalo z ideálov novembra 1989 a jasným dôkazom, že Slovensko ja paródiou právneho štátu, ktorého postavenie je v Európskej únii kontraverzné.

Ako ináč by bolo možné, že od roku 1991 sa bývalí vlastníci nemôžu domôcť svojich oprávnených nárokov, pretože to z čoho mali mať prospech oni sa stalo zdrojom ziskov politických privatizérov. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má osoba, ktorej nehnuteľnosti boli vyvlastnené vo verejnom záujme právo na trhovú cenu ako náhradu. Pričom k vyvlastneniu môže prísť v zmysle Protokolu 1, článok 1 iba v prípadoch verejného záujmu. Teda k vyvlastneniu nemôže dojsť preto, lebo niekto chce sprivatizovať súkromný majetok. Majetok v reštitučnom konaní sa privatizovať nedá!

Snemovňa reprezentantov USA v Rezolúcii H. RES 562 vyzýva krajiny, ktoré tak doteraz

neurobili, aby vrátili neprávom vyvlastnene majetky ich oprávneným majiteľom alebo ak skutočné navrátenie oprávneným majiteľom nie je možné, aby zaplatili skutočné a spravodlivé odškodné s okamžitým účinkom v súlade so zásadami spravodlivosti a spôsobom, ktorý je spravodlivý, priehľadný a čestný.

Nič v Ústave Slovenskej republiky nepodporuje názor, že obeť komunistického režimu môže byt žiadaná znášať ináč neprípustné bremená, aby zlepšila spoločenské postavenie ľudí, ktorí protiprávne privatizovali súkromné nemovitosti, ktoré malo "ministerstvo" povinnosť reštituovať.

Pre bližšie oboznámenie o čo tu vlastne ušlo je potrebná retrospektíva do nedávnej minulosti. Ako uviedol denník Pravda dňa 14.9.1996 v článku s názvom “Zoznam sprivatizovaných podnikov”, Prezídium Fondu národného majetku SR na svojom 53. Zasadaní schválilo niekoľko žiadosti kupujúcich a súhlasilo s predajom Hotela Panoráma na Štrbskom plese, Hotela Bellevue v Starom Smokovci a Hotela Park v Novom Smokovci. Ďalej FNM SR schválil návrhy na vydanie rozhodnutí o privatizácii:

-časti podniku ZDROJ Banská Bystrica-oz 09-11 Žarnovica, kúpna cena 64 mil. Sk;

-97% akcií spoločnosti REMPO, a.s. Zvolen, kúpna cena 94 mil.700 -tis. Sk;

-25,04% akcií spoločnosti Geodézia Bratislava, kúpna cena 1 mil. 300-tis.Sk;

-51% akcií spoločnosti ZDROJ-LM a.s. Liptovský Mikuláš, kupujúci VEREX s.r.o,

kúpna cena 82 mil. Sk;

-51% akcií spoločnosti BEZ TRANSFORMÁTORY, a.s. Bratislava, kúpna cena 12

mil.Sk;

-92% akcií spoločnosti CHEMKO Strážske, a.s., kupujúci: ZACHEM, a.s. Strážske+Peter

Hrinko, Košice, kúpna cena 1 mld 180 mil. Sk;

- 67% akcií spoločnosti Severoslovenské celulózky a papierne, a.s., kupujúci: ECO-

INVEST, a.s. Ružomberok, kúpna cena 3 mld 500 mil. Sk;

a ďalšie privatizačné projekty.

Dnes už nikoho nezaujíma aký bol osud týchto privatizačných projektov. Sotva si v roku 1996 mohol niekto kúpiť za vlastné majetky v hodnotách desiatok miliónov. Je všeobecne známe kto bol za privatizáciou a rovnako je známe, že sa nekupovalo za vlastné ale za úvery z bánk, ktoré väčšinu z požičaných peňazí už nikdy nevideli. Sekeru vo výške minimálne 150 mld Sk. na koniec zaplatili z vlastného vrecka daňový poplatníci po nástupe Dzurindovej vlády, ktorá tzv. nedobytné pohľadávky presunula do konsolidačnej banky a takto zachránila bankový sektor pred kolapsom. Následne mohli banky predať do zahraničia.

Rovnako si už nikto nespomína na to, ako súčasný minister financií a modrá koalícia v predvolebnej kampani sľubovali ako zatočí po páde Mečiara s privatizačnými rabovačkami a ako sa vytvorí na internete databáza všetkých nekalých transakcii vrátane pochybných prevodov, ktoré mali byť anulované prijatím zákona v parlamente nakoľko podľa Ivana Mikloša riešenie súdnou cestou za súčasného stavu justície by bolo kontraproduktívne.

Nič z toho sa však nesplnilo a naopak súčasná vláda odpustila časti dlhov narýchlo vykvaseným milionárom, ktorí sa priživili na majetku štátu a na majetku, ktorý mal byť reštituovaný.

V uvedenej časti zoznamu sa nachádza práve majetok Ivana Schavernocha, s ktorým však už boli úplne iné zámery majúce pramálo s mimosúdnou rehabilitáciou.

Dňa 7. 9. 1991 si pani Macková ako oprávnená osoba u povinnej organizácie š.p. ZDROJ Banská Bystrica uplatnila reštitučnú žiadosť v zmysle zák. 87/1991 Zb. O mimosúdných rehabilitáciách. Nehnuteľný majetok, ktorý sťažovateľka žiadala vydať, bol zabratý štátom pôvodným vlastníkom jej rodičom Ivanovi Schavernochovi a Jolane Schavernochovej, rodenej Kostrinsky.

V tom istom roku doručila svoju žiadosť aj Ministerstvu pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len MSPNM SR). Nasledovali peripetie hľadanie potrebných dokladov v archívoch, ktoré vyžadovali úradníci ministerstva. Od roku 1990 pani Macková kontaktovala postupne všetky relevantné archívy na Slovensku, kde sa snažila nájsť výmer č. 321-592/27-50 zo dňa 8.7.1950 o znárodnení firmy Ivan Schavernoch. Tento výmer sa nenašiel v žiadnom archíve ani keď sa tento výmer snažili nájsť aj súdy konajúce vo veci ani odporca a jeho nástupcovia.

Dňa 23. 2. 1994 - sťažovateľka adresovala list MSPNM SR, nakoľko nebol do 31.12.1994 schválený privatizačný projekt, reštitúciu skonfiškovaného majetku bolo potrebné vykonať na základe § 47 vydaním veci a z toho to dôvodu dňa 29. 6. 1994 podala návrh na Okresný súd v Liptovskom Mikuláši , v ktorom sa domáhala vydania veľkoobchodu s potravinami, po svojich nebohých rodičoch vzhľadom na to, že za tento zabratý majetok nebola poskytnutá žiadna náhrada, a teda podľa § 2 ods. 3 zákona číslo 87/91 Zb., vzhľadom na osobitný predpis a to zá kona číslo 92/91 Zb., v znení novely č. 92/91, k § 47 ods. 4 nebol privatizačný projekt schválený do 31. 12. 1994, a tak mala právo v lehote do 31. 12. 1994 domáhať sa vydania veci a ak jej nárok povinnou osobou uspokojený nebol, do 31. 12. 1994 mohla tento nárok uplatniť na súde, čo aj urobila.

Šesť rokov po uplatnení reštitučného nároku a takmer tri roky po podaní žaloby, bolo Okresnému súdu predložené pochybné oznámenie Ministerstva podpísané JUDr. Ivetou Šimekovou. Evidentne bol tento pamflet plný klamstiev a poloprávd reakciou na podanie žaloby.

Na ilustráciu ako si na Ministerstve pre privatizáciu predstavovali “účinné odškodnenie”. Majetok v hodnote desiatok miliónov ohodnotili na 9 mil. 166 –tis. Sk; z čoho podľa ich názoru mala jediná pozostalá po Ivanovi Schavernochovi nárok len na jednu tretinu, čo malo predstavovať 3 mil . 56-tis. Sk;. Je pozoruhodné ako sa Ministerstvo vysporiadalo s faktom, že dvaja súrodenci pani Mackovej už nežijú a teda ich podiely by mali prejsť na jedinú žijúcu pozostalú. A aby si nikto nerobil ilúzie, že oprávnená mala dostať peniaze, zlatým klincom bolo vysporiadanie akciami Reštitučného investičného fondu.

JUDr. I. Šimeková, riaditeľka odboru majetkoprávneho na Ministerstve pre privatizáciu to bohorovne uvádza v oznámení zo dňa 6.3.1997, kde sa zároveň zamotáva do svojich vlastných klamstiev tvrdením, že v prípade odmietnutia s vysporiadaním akciami sa môže do 15 dní oprávnená osoba obrátiť na súd. V skutočnosti však pani Mackovej neboli nikdy žiadne akcie Reštitučného investičného fondu vydané, nebolo jej to ani oznámené a prvý raz sa o nejakých akciách dozvedela až v roku 1997 z tohto oznámenia. V rozpore so skutočnosťou to však táto zamestnankyňa Ministerstva písomne predložila Okresnému súdy v Liptovskom Mikuláši, čím sa v podstate minimálne dopustila trestného činu nepravdivej výpovede. Je zrejme, že pani Šimeková toho o pozadí privatizačných projektov veľa vie. Určite bude niečo vedieť aj o rozhodnutí Jána Duckého zo dňa 19.1.1996 o tom, že majetok, ktorí si pani Macková žiadala vydať v reštitučnom konaní od akciovej spoločnosti ZDROJ VEREX liptovský Mikuláš bol podľa tohoto rozhodnutia daný do privatizácie. Pozoruhodné je, že pani Šimeková prežila v štátnej správe za vlády Mečiara a pôsobenia neskôr zavraždeného ministra Duckého a prežíva aj za súčasnej vlády. Pani Macková v zastúpení Svetovým združením bývalých čsl. politických väzňov zvažuje podanie podnetu prokuratúre pre podozrenie zo spáchania trestného činu zamestnankyňou Ministerstva JUDr. I. Šimekovou.

Zarážajúci je postup Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši, ktorý vec prejednáva od roku 1994 a ktorý návrh na vrátenie protiprávne sprivatizovaného majetku dvakrát zamietol . Pochybnosti o nezávislosti súdu vyvoláva najmä skutočnosť, že súd neoveril pravdivosť a hodnovernosť oznámenia zamestnankyne Ministerstva MSPNM SR Ivety Šimekovej.

De fakto Okresný súd rozhodol v rozpore so stanoviskom vlády SR čo potvrdzuje písomné stanovisko zástupcu SR JUDr. Kresáka, ktorý Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu predložil písomné stanovisko, v ktorom uviedol, že nikto nespochybňuje oprávnenosť reštitučného nároku a vec je v súdnom konaní. Citujeme:

...Nakoľko však ministerstvo už sťažovateľkin nárok plne uznalo, -súd rozhodol, že na základe tejto skutočnosti má sťažovateľka nárok za preukázaný, a teda bo bolo zbytočné predlžovať konanie ďalším dokazovaním oprávnenosti nároku, ktorý už akceptoval iný štátny orgán v súlade so zákonom.

Vláda Slovenskej republiky upozorňuje Súd na to, že tieto skutočnosti sú v prospech sťažovateľky, nakoľko sťažovateľka už v konaní pod sp. zn. 10C 218/94 nemusela viac svoj reštitučný nárok dokazovať ďalšími dôkazmi. Uznanie nároku ministerstvom založilo pre súd najpresvedčivejší dôkaz o tom, že sťažovateľka má na vydanie komplexu hospodárskych budov skutočne nárok.

Na tom základe bol Európsky súd pre ľudské práva v   Štrasburgu privedený v omyl a sťažnosť pani Mackovej z roku 1999 vrátil ž dôvodu , že vec je v súdnom konaní v Slovenskej republike.

Rozhodnutie Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši bolo však diametrálne odlišné od stanoviska aké prezentovala Slovenská republika v Štrasburgu. Je evidentné, že tí, ktorí stoja v pozadí a zasahujú do nezávislosti súdu, kalkujú s tým, že pani Macková sa vzhľadom na svoj vysoký vek nedožije ukončenia svojho reštitučného nároku a následkom hrozby vymáhania trov konania v prípade potvrdenia rozsudku druhostupňovým súdom sa jej zdravotný stav ešte zhorší. Krajský súd v Žiline doposiaľ o veci nerozhodol a celá kauza nieje právoplatne ukončená.

Z dôvodu porušovania práva na spravodlivé konanie bez prieťahov pri prejednávaní veci, ktorá sa vlečie už 14 rokov sa pani Macková obrátila na US SR dúfajúc v objektívne a spravodlivé posúdenie. Ako členka organizácie bývalých politických väzňov obrátila sa so žiadosťou o pomoc aj na Svetové združenie bývalých československých politických väzňov.

 

Svetové združenie bývalých československých politických väzňov.